Roman Poláčik sa v detstve venoval viacerým kolektívnym športom, ale vo
veku 10 rokov si vybral vodné pólo. V piešťanskom bazéne na Eve si ho
vyhliadol bývalý popredný plavec aj vodný pólista a v tom čase tréner
Ladislav Bačík. Už ako šestnásťročný hral Poláčik I. československú
ligu. Zlom v jeho kariére priniesla vojenčina v špičkovom tíme Červenej
hviezdy Košice. Mal sotva 18 rokov, keď si v roku 1981 zahral na ME
mužov v Splite, kde tím ČSSR obsadil 9. miesto. V reprezentačnom mužstve
najprv Československa (v ňom dlhodobo dominovali Slováci) a od roku
1993 Slovenska prežil potom s prestávkami viac než 20 sezón. Počas
väčšiny tohto obdobia bol jeho dominantnou osobnosťou ako stredný
útočník s razantnými strelami ľavou rukou a v najlepších časoch kariéry
hráč absolútnej svetovej špičky. Zahral si na OH 1992 v Barcelone, na
dvoch MS, aj na mnohých európskych šampionátoch. Najlepší výsledok
dosiahol tím ČSSR na ME 1989 v Bonne – 7. miesto, keď senzačne zdolal aj
Maďarov.
Hoci na Slovensku boli dlhodobo viacerí výborní hráči, Poláčik nemal mal
pri sebe ďalších svetovej triedy, takže medaily z veľkej súťaže sa
nedočkal. V reprezentačnom tíme SR zotrval s prestávkami až do
štyridsiatky. Naposledy zaň nastúpil v neúspešnej kvalifikácii o postup
na OH 2004 v Aténach.
Čo Poláčikovi nevyšlo v reprezentácii, to si vynahradil na klubovej
scéne. V ôsmich krajinách získal dovedna 13 majstrovských titulov. Päť
československých si vybojoval v tíme ČH Košice. Potom sa z neho stal
vodnopólový svetobežník. V období vrcholnej kariéry získal tri ligové
tituly v krajinách, ktoré sú vodnopólovými veľmocami - v Maďarsku,
Taliansku i v Chorvátsku. Prvý zahraničný titul získal s Vasasom
Budapešť, kam ho v roku 1986 československé úrady na tú dobu výnimočne
(mal len 23 rokov) pustili hrať po dohode vrcholných maďarských a
československých politikov. V Maďarsku hral do roku 1988 a postupne sa
stal najlepším centrom ligy. Ďalší titul v špičkovej lige pridal v
talianskom Canottieri Neapol. Hral tam v období rokov 1988 – 1993, v
poslednej sezóne tím získal titul. Dvakrát si počas pôsobenia v Neapole
zahral vo finále Európskeho pohára majstrov. V iných kluboch pôsobil v
Taliansku ešte ďalšie tri sezóny. Následne sa na istý čas vrátil na
Slovensko, kde získal domáce majstrovské tituly s NCHZ Nováky (1996) a
so Sláviou UK Bratislava (1997). Pôsobil aj na Malte, kde vyhral ligu
ako hráč La Valletty.
Ďalší vrchol hráčskej kariéry prežil Poláčik v chorvátskom klube POŠK
Split (1998 - 2000). V roku 1999 si v Splite ako 36-ročný vychutnal zisk
najcennejšej klubovej trofeje po víťazstve v Európskom pohári majstrov
(dnešná Liga majstrov). Na triumfe sa spolu s ním podieľal aj ďalší
Slovák Alexander Nagy a všetci hráči vtedy dostali od chorvátskeho
prezidenta Franja Tudžmana vysoké štátne vyznamenania. Potom si Poláčik
odskočil do exotiky a z ďalšieho ligového prvenstva sa tešil v iránskom
Gaisarahu. Zahral si aj v gréckej Chanii. Svoj posledný, trinásty ligový
titul získal s rakúskym Linzom. Po polročnej hráčskej prestávke sa ešte
dohodol na pokračovaní kariéry v maďarskom Egeri. V elitnej talianskej
lige (v tíme Rarinantes Neapol) si zahral aj v štyridsiatke – bol vtedy
najstarší hráč v súťaži.
Hráčsku kariéru ukončil definitívne až vo veku 46 rokov. Neskôr pôsobil
ako hlavný tréner aj asistent v reprezentačnom tíme Slovenska. V roku
2012 bol tréner iránskej reprezentácie, ale pre sankcie FINA voči tejto
krajine skončil v tejto funkcii nútene po necelom roku. Na Malte viedol
juniorskú reprezentáciu.
Neskôr doma podnikal s vodnopólovým výstrojom. V roku 2020 ho nové
vedenie vodnopólovej sekcie Slovenskej plaveckej federácie angažovalo do
funkcie vedúceho družstva seniorskej reprezentácie Slovenska a
zväzového koordinátora pre mládež. Od tohto roku je reprezentačný tréner
slovenských mužov.